na ceste ku chatke som pocula vypeckovanu hudbu, ktora hucala z nedalekej chaty. okna dokoran otvorene, prostredie krasne, pri chate bazen. kracali sme do kopca a este nikde nic a moja nalada bola uzasna. srdce mi busilo radostou, s kamkou sme kracali v rezkom kroku. prisli sme do chatky, ubytovali sa...a vtedy som HO zazrela. citila som sa tak inak, tak divne, ale on mi nevenoval ziadnu pozornost, pozdravil sa a kracal si dalej, akoby sme sa poznali roky. na druhy den, ked sme ranajkovali, urobil vsetkym dospelym kavu a mne kakavko. a to boli medzi nami len dva roky..ja 15... na chate dni ubiehali, my sme si rozumeli cim dalej, tym viac. nic nestalo v ceste v 15 tich sa zalubit.
ked sme sa vratili domov, chodievali sme spolu von. obcas kino, letne kino vonku pod dekou, detska diskoteka, kupalisko. drzali sme sa zahanbene za ruky, zazili sme nejake tie objatia, pusy, hladeli si do ocu a boli presvedceni, ze toto caro vydrzi do konca zivota. studoval za vojaka mimo mesta. skoncili prazdniny, musel sa vratit. pisali sme si krasne listy. ked prisiel domov na vikend, stretnutia pokracovali. kedykolvek u nas pred bytom zazvonila jeho sestra a odovzdala mi kyticu, ktoru mi poslal ON. len tak, pre radost. takto to slo rok. listy, stretnutia, emocie, rozhovory, smiech, kytice. nikdy sme sa nepohadali, nezvysili na seba hlas. bol velmi inteligentny, scitany, mily, laskavy, plny zvlastneho humoru.
nezvladla som vzdialenost. nezvladla som fakt, ze sme malo spolu. zamilovala som sa do ineho. do mojho prveho manzela. napisala som mu list, poprosila o prepacenie. on pochopil. nic mi nevycital.
jedneho dna, ked som sla do obchodu.. som otvorila schranku. nasla som tam kazetu. taku tu, co sa davala do magnetofonov. prevracala som ju z kazdej strany a nechapala tomu. stalo tam: mila adrika moja...prajem ti do zivota vela stastia a lasky a pripajam sa k dlhemu radu gratulantov ( mala som narodeniny). za tymto venovanim pokracovala pesnicka od joza raza: cakam ju pred domom, prsi mi za golier. odkial sa pozname, nikomu nepoviem. otocila som kazetu, na druhej strane bola pesnicka od elanu: nie sme zli, azda byvame bezradni...plakala som a prosila ho v duchu o odpustenie. rozumela som tym slovam.
vydala som sa.
kedze s mojou kamkou sme boli a este dodnes sme kamkami, mala som nejake tie male, zakladne informacie o nom, kedze jej rodicia boli dobrymi priatelmi s jeho rodicmi. vedela som, ze sa ozenil, ze zije v CR, ma dve dcery, pracuje v letectve a ma sa fajn. bola som spokojna, ze sa mu dari. obaja sme si zili svoje zivoty. moj manzel, aj deti vedeli o nom, som im porozpravala, akeho fajn priatela (frajera) som mala:)
jedneho dna ma napadlo, ze ho zavolam do posty pre teba. zacala som kut plany. strasne som tuzila po stretnuti. ved preslo skoro 30 rokov, ak nie viac. rada by som ho videla, porozpravala sa s nim a po rokoch mu urobila prekvapenie, ake spravil on mne pred rokmi. s touto myslienkou som sa zahravala dalsie roky.
jedneho dna nahoda zapracovala. bola som na nakupoch v nasom rodnom meste. zrazu som tam spoznala jeho sestru. utekala som za nou. pristavila som sa a cela rozrusena som sa na nu vrhla a zavalila ju otazkami, ze ci ma pozna a ci vie kto som. vravim jej, nosila si mi kvety od brata. a ona ...aaano, viem..adaaa.
ja: prosim, povedz mi, ako zije ON?
ona: a ty to nevies?
ja: co mam vediet?
ona: ma rakovinu jazyka
podlomili sa mi kolena, dalej som ju nevnimala. viem, ze mi dala jeho cislo na telefon a viem, ze som ako zmyslov zbavena utekala za mojou kamkou. objala som ju a plakala od stastia, ze som ho nasla a plakala zo skutocnosti, ktoru som sa dozvedela. hned v ten vecer som mu napisala svoju prvu spravu: ahoj, to som ja ada, spoznas ma? odpoved prisla obratom: na teba sa neda zabudnut. dufam, ze sa niekedy stretneme.
na facebooku som si vyhladala jeho dcery a poziadala o priatelstvo. napisali mi, ze ziju s otcom sami, ze ich mama opustila, ked boli male. ze ich vychoval ON. zacali sme si davat odlkazy cez jeho dcery. on si pytal moju fotku. tvrdil, ze som sa za tie roky nezmenila. lichotnik jeden. dcery ma chceli vidiet, kedze otec im o mne rozpraval. dali sme si stretnutie. ON odmietol prist. zevraj nie som pripravena vidiet ho. netlacila som na neho. tesila som sa, ze budem v jeho blizkosti, v jeho meste, v ktorom byva a s jeho dcerami. zajednala som si hotel.
z vlaku som mu napisala spravu: dufam, ze sa s tvojimi dcerami spozname. jeho odpoved bola: ak ta ony nespoznaju, spoznam ta ja a mna spoznas tak, ze som maskovany. bola som stastna, hned som napisala kamke sms, ze pride ma cakat aj ON. po tolkych rokoch.
vystupila som a stali tam. dlho sme sa objimali, velmi dlho. pozrela som mu do oci, stale boli rovnako pekne . modre..ale smutne, ubolene. na tvari mal rusko. dcera mi povedala, ze nam bude tlmocit, lebo tatovi rozumie iba ona. nema spodnu celust, ani jazyk. vsetko mu pred rokom vyoperovali.
nepamatam sa, co som citila. bola som ako v inom svete. viem, ze sme sa stale objimali, ze sme isli do restiky na kavu ( on nepil nic - jedol a pil cez sondu, ktoru mal zavedenu v bruchu). v ten den mi ukazal vecerne ceske mesto prerov a povedal mi, ze je stastny. a ze ak este niekedy pridem, ukaze mi z mesta ovela viac. vecer sme sa rozlucili. ja som prespala v hoteli, na druhy den prisli za mnou a slubili sme si, ze budeme v kontakte a ze ja este urcite pridem.
po odchode mi prisla sms od dcery: dekuju ti za tatu. dlouhe roky jsem ho nevidela tak stastneho. on jse po dlouhe dobe smal.
od toho dna, som tam chodila mnohe vikendy, prazdniny. vymyslala som rozne programy, boli sme spolu na predlzenom vikende, na kupalisku. robila som mu rozne aj male prekvapenia. on ma tiez castokrat prekvapil darcekom, peknym vyznanim. vzdy ked som prisla cakala ma od neho ruza. cervena ruza. povedal, ze ich bude kupovat vzdy ked pridem, aby vedel spocitat, kolkokrat som tam bola. susili sme ich. bolo ich vela. casom sme stonku po vysuseni oddelovali a do sklenenej vazy sme davali len kvet. ked lezal v olomouci v nemocnici, klamala som ho, ze doma varim a o pat minut som sa zjavila pri jeho posteli. naucila som sa rozumiet mu, uz sme si nemuseli pisat(dovtedy to bola nasa komunikacia, aj ked sme boli pri sebe). zalozila som mu fejs, naucili sme ho na laptope pracovat, lustili sme krizovky, varili spolu slovenske jedla, upratovali, zveladovali jeho byt, prechadzali sa, pomahali pri svadbe jeho dcery, tancovali na svadbe.... bol plny humoru, plny elanu do zivota, plny lasky...a pokory..
prisli vsak dalsie chemoterapie, dalsie zle prognozy. zavolala si ma lekarka a povedala mi: udelejte mu hezkej zivot. zbyva mu par tydnu.
zacali sme sa tesit malickostiam, ktore pre nas znamenali vela. ze v tento den sa citi trosku lepsie. ze v tento den vie vstat. slabol, chudol, nevnimal.
po troch rokoch od jeho najdenia... zomrel. prezila som s nim styri roky zivota, 1 plus 3. dal mi viac, ako da niekedy niekto niekomu za 30 rokov.
vazim si malickosti. videla som tolko bolesti a bezradnosti.. dakujem mu za jeho silu, osobnost, lasku. cerpam z nej stale.
chyba mi.
